Rýchla navigácia

 

Nachádzate sa: Focesa > Igor Boháč-f... > Biografia

Igor Boháč - Biografia

 

„ Najkrajšia je hra svetla, zachytenie okamihu, ktorý sa už nikdy nezopakuje. Preto fotografujem. "

 

S fotoaparátom sa musel narodiť. Domnievajú sa ľudia, ktorí dôverne ho poznajú a rozumejú jeho videniu sveta. Vyjadruje sa totiž cez fotky. Fotografiou rozpráva, informuje, poukazuje, presviedča i básni. Chodí a díva sa, donekonečna pozoruje, necháva sa oslovovať podnetmi z okolia a stláča spúšť. Fotoaparát sa stáva jeho tretím okom. Hra svetla ho neprestáva fascinovať. Riadi sa pocitom a vycibreným inštinktom. Fotografovanie vníma ako schopnosť vidieť a vnímať svetlo. Či už je to v ateliéri, v prírode alebo na cestách. Všade si našiel svoj rukopis. Profesionálny fotograf Igor Boháč.

Začiatky:

Fotografovanie má v krvi. Kocky boli hodené, keď rodičia malému šiestakovi na základnej škole darovali fotoaparát. Len tak - na hranie. Prihlásil sa do fotokrúžku, lebo mu akosi nešlo zakladanie filmov. Tak sa to všetko začalo. Fotoaparát mu otvoril oči. Absolvoval s ním prvé pokusy, veľa počúval svojich učiteľov, skúšal. Učil sa na vlastných chybách. Prvý raz pričuchol ku klasickému procesu výroby fotografie. Následne prišli aj väčšie témy. „ Býval som v Šali. Domáce úlohy sa týkali vody, rieky Váh a okolitej prírody, " rozpráva Igor Boháč o zaúčaní sa do tajomstiev remesla. Fotokomora ho uväznila až na strednej priemyselnej škole. Keby mohol, dozaista by v nej i nocoval. Čiernobiela fotografia ho chytila za srdce a nepustila. Prvé portréty skúšal na svojich blízkych a priateľoch. Ocenenie, ktoré ho vyburcovalo k ďalšej tvorbe, nenechalo na seba dlho čakať. „ Ako sedemnásťročný som vyhral celoslovenskú súťaž v záujmovej umeleckej činnosti a postúpil do celoštátneho kola. Fotografiu, ktorá bola kolážou tváre dievčaťa a zrkadlenia vody mám stále pred očami." Veľa fotil, fotoaparát takmer nepustil z rúk V šalianskom fotoklube nadobudol pod krídlami ostrieľaných fotografov ďalšie zručnosti. Potom prišla povinnosť narukovať. V tom čase azda netušil, ako ho vojenská služba posunie vo fotografii. „Dostal som sa na Pražský hrad, kde si ma vybrali za fotografa. Fotil som audiencie prezidenta, ale hlavne som mal veľa voľného času," načrtne Igor Boháč ďalší zlomový okamih. Stovežatá Praha ho pohltila. Nedala mu spávať. „Je nesmierne fotogenická, oko citlivého fotografa priťahuje nielen architektúrou, históriou, ale i ľuďmi," rozpráva a zároveň si vybavuje niektoré fotografie, ktoré nosí v hlave. Pražské kostoly, rieka Vltava, lodičky, zátišia... Naučil sa robiť s technikou ale i zachytiť obsah.

Ateliér:

V roku 1989, kedy sa stal členom Zväzu slovenských fotografov, si v rodinnom dome zariadil vlastný ateliér. Cítil, že aj medzi štyrmi stenami túži nájsť svoj rukopis, individualitu a štýl. „Vznikli prvé pokusy fotiť ženské telo. Ateliérové fotografie z tohto obdobia si nesmierne vážim. Učil som sa na nich rozumieť svetlu, narábať s ním tak, aby rozprávalo za mňa. Aktu a ateliérovej fotografii sa odvtedy venujem v samostatnom cykle telo."
O dva roky neskôr si už Igor v Šali zariaďoval samostatný ateliér. Záľuba sa postupne stala prácou a živobytím. Prišli nové technológie v spracúvaní fotografie. Ručnú „alchýmiu" pri výrobe čiernobielych snímok však nikdy nezavesil na klinec. Fotoaparát Nikon mu slúžil pri práci v exteriéri aj interiéri, využíval široký rozsah uhľu pohľadu na svet. Pričuchol k novinárskej fotografii a k reportážam. Začal publikovať v regionálnych novinách, jeho tvorba sa dostala na stránky celoslovenských periodík. Nasnímal nespočetné množstvo reportáží o ľuďoch, s ľuďmi a pre ľudí. Pracoval s osobnosťami kultúrneho, mediálneho a podnikateľského sveta, jeho portréty vyžarujú každú osobu samostatne a dôverne. Nasnímal širokú paletu žurnalistických fotografií. „v tom čase som objavil aj krásu slovenskej dediny, zväčšil fotografický formát s Maniyou. Vznikol nový cyklus Drevená dedina. Tradičné kopanice s útulnými drevenicami budú onedlho nenávratnou minulosťou. A tak ich vyhľadávam. Vraciam sa na miesta, ktoré ešte nestratili nádych histórie, zachytávam osobitú krásu dreva a ľudovej architektúry." Nasnímal nespočetné množstvo záberov zo Sebechlebských, 600rokov starých pivníc. Jeho fotografický archív sa rozširuje. Zväčšuje formát, pracuje s najmodernejšou technikou. Chémia, ako jeho odbor, zostáva srdcu verná. Chemickému procesu spracovania zostáva verný. Ako vravý:,, Keď má po mne niečo zostať, tak nadlho."

Impresie na cestách:

Igora Boháča neobišli ani domáce a zahraničné reklamné agentúry. Plodnú spoluprácu nadviazal s renomovanými agentúrami ako Ogilvy, Magic Seven, Intrel, Sorea-Grey... Popredná cestovná kancelária Aeolus si ho vybrala za dvorného fotografa. Dostal sa na cesty. Grécke ostrovy sa mu každoročne stávajú novou inšpiráciou. Spolupracuje pri tvorbe turistického katalógu, ale popritom sa necháva oslovovať aj krajinou, ktorú navštívi, a jej obyvateľmi. Svoj profesionálny záber tak doplnil o reportážne videnie, pri ktorom rozhoduje okamih, trpezlivosť, správne načasovanie i kompozícia. Krajina a ľudia - témy, ktoré v cestopisnej fotografii pracúva oddelene. „Nechávam sa inšpirovať prírodou, veľa sa dívam, pozorujem. Moje fotografie musia zachytiť to podstatné - jedinečnosť a odlišnosť krajiny, ostrova, ľudí a ich skutočných životov. Grécky ostrov Santorini ma dokáže zakaždým fotograficky uchvátiť pri každej návšteve. Čo krok, to fotografia - platí na Santorini doslova. V Thajsku ma naopak fascinovali ľudia a kontrast medzi svetom chudobných a majetných," objasňuje Igor Boháč fotografovanie na cestách. Prišla cesta do Afriky, vzniklo tisíce zaberov domorodých ľudí, zvierat, nádhernej prírody. Ďalšie nové materiály na zväčšenie, na vytvorenie nových obrazov.

Fotografia ako obraz:

Fotografia Igora Boháča nielen baví, ale i živí. Je autorom obrazovej publikácie mesta Šaľa a nástenných kalendárov z vlastnej tvorby, niekoľkokrát ocenenýchSlovenským syndikátom novinárov a Klubom fotopublicistov. Dokonalý výber a kvalitné spracovanie umožnili jeho záberom exkluzívne umiestnenie na papieri, ale aj u poroty. Uprednostňuje veľkoformátovú čiernobielu a kolorovanú fotografiu. Igor si za roky práce s fotoaparátom vycibril iný pohľad na svet, okolie, v ktorom sa pohybuje a detaily. Vytvoril vlastné grafické štúdio a vydavateľstvo Focesa. ,,Fotografiu vnímam ako celok. S paspartou a rámom. Už keď sa zadívam na objekt, ktorý sa rozhodnem fotografovať, vidím ho visieť na stene ako obraz. Precízne zladená farba pasparty, výrez, nerušivé antireflexné sklo, ukončenie kvalitným rámom z dreva či kovu váš pohľad nasmeruje na výpoveď. Len tak ho môžu ľudia správne prečítať, vnímať a nechať na seba pôsobiť."

Výstavy:

Svoj pohľad na svet už neraz vystavoval aj na verejnosti. Prvú autorskú výstavu usporiadal v roku 2000 v rodnej Šali, vystavoval v mestách Ostrihom, Békéscaba, Oroszlány a Budapešť. Nedávno predstavil svoju tvorbu z cyklov „Drevená dedina", „Impresie" a „Telo" na samostatnej výstave v Bratislave. Ani kurátor výstavy Jozef Keppert nešetril pestrosťou svojej výpovede: „Fotografovať dnes už môže ktokoľvek. Kresliť svetlom, zachytiť hru svetiel, tieňov a farieb vie len vnímavý človek. To je Igor." Spločná výstava so spolužiakom výtvarníkom Mirom Regitkom s názvom ,,Po rokoch" ho posunula možnosťami tvorby o kus ďalej. Cesta do Afriky spolu s hercom a moderátorom Martinom Nikodýmom vytvorila novú cestu výstav, tvorby fotoobrazov z nádhernej Namíbie, púští a horstva.
Pre Igora Boháča sa stala prízračná rôznorodosť a žánrová pestrosť. Môžete si byť istý, že keď sa vonku „pasie" slnko a na oblohe plávajú biele oblaky, Igor čaruje so svetlom a zachytáva ho svojim tretím okom. Naopak, keď je pochmúrne a prší, nadíde čas, keď sa zatvorí medzi steny svojho ateliéru a necháva svetlo kresliť na krásnom ľudskom tele. Inšpirácia prichádza nečakane a najkrajšie zábery neraz vyčaruje náhoda. Igor Boháč verí, že fotografia povie mnohokrát viac ako slová.

Juraj Sedlák

Mapa stránok